Zhruba pred 2 rokmi som sa na jednej zoznamke zoznámila s jedným mužom. Sme obaja z jedného mesta. Počas písania naznačil, že zatiaľ hľadá len kamarátku a potom sa uvidí. Žije sám, nikoho nemá. Na našej prvej schôdzke mi o sebe veľa rozprával, povedal mi aj veci ktoré o sebe len tak človek nepovie, navyše niekomu, koho vidí prvýkrát. Má pohnutú minulosť, rozprával o svojich dospelých deťoch. Začali sme sa občas schádzať, ale len ako kamaráti s výhodami.
Stále mi o sebe veľa rozprával, čo ho práve trápi atď. Rozumeli sme si aj v iných témach. Mali sme vzťah medzi sebou vyjasnený, že ide len sex. Povedal mi, že ho to somnou baví, a dobre sa mu somnou rozpráva. V sexe sme si veľmi rozumeli. Párkrát sa mi u neho stalo, že ma po jeho návšteve z ničoho nič zablokoval a po čase sa zase ozval. Nedokázal mi vysvetliť prečo to robí. Keď som sa ho pýtala, či niekoho má, odpovedal že nie, že by mi to povedal. (Brala som to, že sa treba hanbí a bolo mu hlúpo čo mi o sebe povedal) občas zápalný, cholerický a urážajúci. Má rád kamarátov a krčmovú spoločnosť. Rád sa predvádza, je s ním sranda, taký komik v spoločnosti.
Som ten typ, že keď mi niečo vadí, tak to dotyčnej osobe poviem. Čo ho dokázalo rozčúliť. Tiež mám v tom vinu, že občas som sa k nemu nesprávala dobre, myslela som si, že mi napríklad klame. Po každej hádke a odmlke, sme sa zase začali schádzať. Už sa spolu mesiac nebavíme, pretože jeden deň píše normálne a ďalší deň mu vadí, že píšem. Tak vznikla nezmyselná hádka, že mu stále píšem. Pritom to bol on, kto sa vždy ozval. Príde mi aj celkom z minulosti nevyzretý v určitých veciach aj primitívne. Len nechápem, čo ma k nemu tak trochu ťahá. A vlastne ma toto jeho správanie veľmi trápi, pretože ani neviem, čo za tým je, alebo čo sa deje a potom sa automaticky cítim blbo.
_10_10_10_6.jpg)
