Vždy som túžila po tom, aby som mala nádhernú manikúru. Keď som bola mladšia, moja mama nechcela ani počuť o tom, že by som si na moje ruky dačo dávala. Bolo pre ňu veľa aj to, keď som si dala špirálu alebo som si chcela trochu pretrhať obočie. Takže som úplne tŕpla, kedy mi to dovolí. Ona však nepovolila ani vtedy, keď som už mala šesťnásť, takže som sa potom potajomky maľovala, keď som prišla do školy a rýchlo si všetko dávala dole, keď som šla domov. Jednoducho to inak nešlo. Po osemnástke som sa však rozhodla, že stačilo a že nenechám, aby mi mamina diktovala, čo môžem a čo nemôžem nosiť.
Uznávam, že som to možno nemusela urobiť tak radikálne, keďže som prišla domov zmaľovaná ako Marfuša, ale konečne moja mama pochopila, že mi nemôže kázať, čo môžem a čo nemôžem nosiť. Takže bolo úplne jasné, čo musím urobiť.
Zaúčinkovalo to a ja som si konečne mohla dať na ruky gelové nechty. Pretože som sa na to tak tešila, dlho som sa nevedela rozhodnúť, akú farbu si na ne dám. Chcela som, aby to bolo niečo, čo zaujme, no na druhej strane som zase nechcela moju mamu dráždiť viac, ako to bolo potrebné. Takže som nakoniec aj sama uznala, že najlepšie, čo môžem urobiť bude, keď zvolím niečo jemne ligotavé.
Aké bolo moje prekvapenie, keď som zistila, že mojej mame sa to páči tiež. Hneď sa ma pýtala, ako som si to urobila a že ona by teda asi tiež chcela niečo podobné. Preto som sa skutočne tešila.
Nakoniec sme si teda začali robiť svoju manikúru spolu. Aby to bolo jasné, začali sme spolu takto tráviť čas a jej zrazu už ani tak veľmi neprekážalo, že sa maľujem. Nepreháňala som to, len som zvýrazňovala veci, ktoré som mala rada. Preto sa teším, že konečne nebojujeme, ale naopak, máme niečo spoločné. A to je manikúra. Kto by to bol kedy povedal, že nás to takto spojí. Som šťastná, že máme konečne pekný vzťah.